Medzi správami, ktoré prišli na podnet newslettra, kde som písala o "ďakovačkách" bol jeden rozsiahlejší a s láskavým dovolením autorky z neho časť prinášam aj vám. Je veľmi inšpiratívny a motivujúci. Na úvod uvádzam túto časť newslettra a následne si môžete prečítať email od čitateľky Helenky.

Newsletter o "ďakovačkách"

Dnes som sa rozprávala s mojou vyše sedemdesiat ročnou matkou, ktorá mi okrem iného povedala:
Našla som v jednom časopise taký text, kde sú ďakovačky. Vystrihla som si to a občas si to prečítam. Každý deň aspoň raz. Je to tak pekne napísané. Napríklad: Ďakujem za všetky rozhovory s priateľmi, ktoré ma obohatili. Ďakujem za slnko, ktoré ma zohrialo po studenom dni. Ďakujem za úsmevy a objatia mojich detí...

A tak som si spomenula na všetkých ľudí, ktorí ešte nemajú 70 rokov. Lebo nemusíme čakať do dôchodku, kedy z nudy natrafíme na skvelý článok a budeme mať čas zamyslieť sa nad obsahom. Môžeme už dnes začať písať vlastné „Ďakovačky“ a či už ich adresujete Bohu, alebo svojmu Vyššiemu Ja, na tom vlastne nezáleží. Dôležitý je Váš úprimný pocit vďaky za to, čo si napíšete, za to, čo v srdci nosíte.

Je dôležité uvedomovať si, čo máme a nebrať veci za samozrejmé. Aj o tom píšem v novom článku, ktorý je už odpoveďou na jednu z otázok, ktoré mi čitatelia poslali: Prečo ľudia nevedia byť šťastní keď majú všetko? (otvorí sa v novom okne)

 

Email od čiateľky Helenky:

Milá pani Monika,
som dôchodkyňa...sú ľudia, ktorí ani netušia, aké je dôležité ďakovať. Ja som začala robiť ďakovačky v januári minulého roka: každé ráno po 28 dní som napísala 10 alebo aj viac viet za čo ďakujem. Človek si vtedy lepšie uvedomí za čo môže ďakovať, niekedy tie samozrejmé veci ani nepočítame... Napríklad, že som mohla chodiť do školy, že ma šatili, živili rodičia. Veľa-veľa som prišla na čo a začo a prečo som vďačná, hoci aj za vzduch, ktorý dýcham, za vlak zdarma, za to, že si ma deti všímajú a volajú a píšu, keďže sú ďaleko... Cítim sa šťastná... Idem do obchodu a každý krok si poviem ďakujem, alebo láska... Je to krásne a som vľúdnejšia... Dokonca si myslím, že som odpustila aj matke, pretože už necítim tú bodavú horkosť v hrudi. a včera som ju bola aj osobne pozrieť a dávala som jej pozeraním do očí lásku ako ste písali - tých 50% odo mňa, pretože je zatrpknutá, bez lásky... ale je to moja mama a dala mi život.

Uvedomujem si, ako sa môj život od 4.12.2014 čo som prežila anjelov na besede na vlastnej koži, zmenil.
A ešte som zabudla, v januári minulého roka som si urobila do zošita aj motivačnú nástenku, čo som chcela dosiahnuť a aj sa mi to splnilo. Akurát tiket som nepodala, ešte som to nerobila a stále mám pocit, že si nezaslúžim... Ale mám tam šek na 3000 euro, lebo som chcela vyhrať, no a predstavte si, mama dostala za pozemky dosť peňazí a dala všetkým po 1000, teda deťom a vnúčatám a pravnúčatám po stovke. Ja som aj tak chcela dať z výhry synovi a dcére po tisícke, takže aj to sa mi splnilo. Okrem toho, keď som prišla za synom, hneď mi dal päť tisíc českých korún a na Vianoce mi poslal 300 euro. Takže peniažky prišli, čo som nerátala...Vesmír to vie zariadiť...

Rada pomáham iným, no ak aj nemôžem pomáhať finančne, tak pomáham tým, že dávam na  dakujeme.sk uháčkovanú hračku do dražby, výnos ide na choré deti. Alebo s dcérkou posielame naše hand-made výrobky na onkológiu, kde sa dražia. Dcéra im posiela náramky s menami a mne poradila, aby som už jej detičkám toľko neháčkovala, že majú dosť, nech radšej takto pomáham. Dokonca aj vnučka dáva do dražby aukcií maľované tričko, ktoré sama namaľovala. Ona veľmi pekne maľuje. Takže sa dá všelijako pomáhať.
Ďakujem veľmi pekne a prajem Pekný deň,
Hela Š.