Jeseň je dobrá výhovorka na pochmúrnu náladu. Dokonca aj zima, aj keď tú narušia vianočné sviatky lásky. Čo keby sme sa prestali vyhovárať na iných ľudí a vonkajšie okolnosti a začali žiť radostnejší život? Čo keby sme konečne prijali zodpovednosť za svoj vlastný osud? Čo keby sme si dovolili byť šťastní?

V poslednej dobe sa koncentrovane viac stretávam s takými ľuďmi, ktorí majú buď zlomené srdce, alebo z iných dôvodov vidia svet tmavšie. V každodennej komunikácii sa snažia tváriť „normálne“, no reagujú na slová a otázky príliš vážne. Akoby sa z nich stratila nádej, či viera v to, že aj pre nich je na ostrove radosti miesto.
Verte mi, denne sa stretávam na terapiách s veľmi vážnymi zraneniami duše, hlbokými a ozajstnými bolesťami, ktoré ovplyvňujú človeka a jeho osud, a vôbec nechcem zľahčovať tieto pocity.

Sama som si zažila v rôznych úsekoch života,  -a áno, aj počas spirituálnej ceste – také ukrutné bolesti duše, že ma to nútilo vyplakať sa do vyčerpania. Poznám pocit beznádeje a nekonečného smútku, a myslím si, že je v poriadku tieto pocity mať. Lenže je rozdiel, akú životnosť im dáme. Či sa umárame týždne, mesiace a roky a necháme, aby nás definovali v každej oblasti života, alebo sa poriadne vyplačeme, vyžalujeme najlepšej kamarátke, prípadne terapeutke a potom vstaneme a znova si všímame šum vetra, let vtákov a začneme sa opätovne tešiť z úsmevu pokladníčky v obchode.

Čím hlbšie a častejšie sa ponáram sama do svojho sveta, či s ľuďmi počas terapii do ich hĺbok duší, o to viac som presvedčená, že by ľudstvu veľmi pomohlo, ak by každý človek každé ráno užil tabletku „je mi to jedno“.  Počas svojej praxe vídavam „katastrofy“, zbytočné utrpenia práve z toho dôvodu, že si človek sám niečo namýšľa, vymyslí si svoju negatívnu pravdu, uverí jej a začne podľa toho žiť. A potom si túto pravdu prenáša do ďalšieho života, keďže pri úmrtí ho sprevádzala bolesť zo zrady partnera, pričom len došlo k nedorozumeniu, ktoré nebolo vydiskutované.
Keby takáto duša si počas svojho života povedala, že „kašlem nato“, ako sa partner zachoval, je to jeho karma, jeho osud, nemusel by sa zbytočne v nasledujúcom živote trápiť a čistiť také energie, ktoré si sám zbytočne naložil ako záťaž.

Tabletka „je mi jedno“ je prvá pomoc pre dušu, ak nemáte možnosť ísť na terapiu, rodinné konštelácie, alebo použiť akúkoľvek inú techniku očistenia duše.

Dnes vám ukážem ďalšiu techniku, ktorú treba aplikovať trochu dlhšie, ale pôsobí dlhodobo a mení váš postoj a charakter – k lepšiemu. Tento spôsob je verejne známy, nie je z mojej hlavy, no keďže ju dlhé roky používame aj v rodine, či priateľskom kruhu a vidím výsledky, srdečne vám ju posúvam. A možno ju aj poznáte, len nepoužívate :-)

Založte si zošit, kde si každý večer napíšete 3 pozitívne veci, ktoré sa vám v ten deň stali. (Hovorila som, že to asi poznáte.)
Tajomstvo fungovania tejto techniky spočíva v tom, že to naozaj budete robiť každý deň. A poctivo.

Čo vám to prinesie ?
Zmeníte svoje myšlienky, začnete sa fokusovať na pozitívne a príjemné situácie a to už tiež viete: na čo sa sústredíte, to bude rásť. Keď som túto techniku použila na 12 ročného syna, prišlo mu to zo začiatku trápne a veľmi neochotne spolupracoval. No musel, a tak po čase už prichádzal domov s tým, že vedome sledoval svoj deň, aby mi mohol povedať 3 pozitívne veci, čo sa s ním stali v ten deň. Neskôr, keď mu to už išlo naozaj zľahka, zvýšili sme na 5 :-)

Trvalo to týždne, možno aj mesiace, kým som ho takto „cvičila“. Neskôr sme od toho upustili, lebo sám vnímal inak svoje dni. Až raz, po rokoch, už na strednej škole som sa rozprávala s jeho spolužiakom, a medzi rečou mi spomenul, že sa ho môj syn stále pýta na tri pozitívne udalosti, ktoré sa s ním v ten deň, alebo predošlý deň udiali. Bola som uchvátená a unesená.
Nepíšem vám to preto, aby som sa chválila. Ale preto, aby ste videli efekt, ak sami vydržíte.
Jednoducho sa zmeníte a zmení sa aj váš život.

Keď som mala psíka a každý deň sme sa psíčkari stretávali na sídlisku, preberali sa samé smutné a depresívne témy. Skoro každý hovoril len o tom, čo sa im nedarilo, čo ich nahnevalo a pod. A tak som zaviedla „kolo troch pozitívnych vecí“. Každý deň, keď sme sa podvečer zišli a nechali našich psíkov pobehovať, spravili sme si kolečko výpovedí – každý musel povedať, čo boli tie tri pozitívne veci (situácie), čo sa im v ten deň stali. Zo začiatku to išlo veľmi ťažkopádne, dospelí ľudia mali problém nájsť hoci len jednu pozitívnu vec. Ale časom, keď som im pomohla vidieť život inak, svetlejšie a radostnejšie, kolo výpovedí sa zrýchlilo.

Časom sa jedna osoba úplne odčlenila, neprichádzala do našej skupiny, lebo ju iritovalo myslieť pozitívne. Takýchto ľudí treba nechať žiť vo svojej pravde – raz sa aj tak preberú z toho ťaživého dňa. Nie je našou povinnosťou spasiť ich... Nástroj k zlepšeniu ukážeme, ale vždy od toho druhého človeka závisí, či ponúkanú pomoc prijme.

Neskôr, keď som sa z toho sídliska odsťahovala, ďalšia osoba z toho „kolečka“ sa mi priznala, že jej chýbajú naše stretnutia, lebo sa vždy tešila na pozitívne udalosti a správy iných. Ale ponechala si tento zvyk a sama svoje dni žije vedome a sleduje, čo všetko sa jej pozitívne deje.
Pre mňa sú takéto správy odmenou. Lebo keby pre nič iné, už pre túto jednu osôbku sa oplatilo  „nútiť“ ľudí vidieť svoj život inak.

Takže vás zo srdca prosím:
1. Berte život s ľahkosťou, vtipkujte, srandujte, nadľahčujte situácie a SMEJTE SA ČASTO!
2. Denne si pripomínajte (najprv písomne) – aspoň tri pozitívne situácie, ktoré sa vám stali.

Poznámka – aby nedošlo k nedorozumeniu:
Nepísala som o takých situáciách, kedy je smútok zo straty blízkeho človeka, či podobne vážne situácie, ale o „bežnom“ živote, kedy sa berieme príliš vážne, kedy sa nedokážeme zasmiať na vtipe alebo nepochopíme kolegu, či partnera, že len vtipkoval.

Mať dobrú náladu, alebo ju nemať – je výlučne v našom rozhodnutí.

Každý riadok napísaný s láskou.
Monika