Predtým, než by som čokoľvek vysvetľovala, či uvádzala dôvody, porozprávam vám dva príbehy. Prečítajte si ich pozorne, lebo pointa bude až na konci. A bude naozaj zaujímavá...

 

 

• Príbeh, ktorý vyrozpráva Mária

V mojej rannej mladosti, kým som nechodila do školy, žila som v rodine, kde otec bol alkoholik. Buď sedel v krčme, alebo doma vyvádzal a nadával na mamu, alebo spal. Aj keď moja mama nás so sestrou chránila ako vedela, psychický a občas fyzický teror bol skoro na každodennom poriadku. Otec bol tak závislý na alkohole, že sa čoskoro upil k smrti. Mama na nás zostala sama a tak sme si nemohli dovoliť veci, čo iní spolužiaci, ktorí žili v normálnej rodine s otcom aj matkou. Šaty sme si nekupovali, šila nám aj kabáty. Často som musela nosiť sukne z látok, z ktorých bolo jasne vidno, že sú staromódne, alebo sú pre dospelých. Bolo to veľmi ponižujúce. Na strednú školu sme obe museli chodiť v meste, kde sme bývali, aby sme ušetrili na cestovnom. Sestra sa vydala hneď po maturitách, ja som išla študovať na vysokú školu, ale aj to za štipendium, ktoré som dostala zo závodu, kde som dopredu musela podpísať zmluvu, že po skončení školy nastúpim u nich do práce. Musela som sa zaviazať v čase, keď ešte sama som nevedela, čo so svojim životom počnem. Nemala som na výber, život sa mi zdal byť nalinajkovaný, bez možnosti inej voľby.

Po štátniciach som sa vydala, no moje manželstvo nebolo šťastné. Nemala som vzor v tom, ako si vážiť muža, ako vzťah udržať cez kompromisy, presadzovala som len svoje názory. Videla som to u matky, ktorá v čase, keď sme boli ešte deťmi, žila s istým mužom, ktorému ale nedovolila zasahovať do výchovy. Muž ako partner bol pre mňa symbolom bábky. A tak moje manželstvo skončilo rozvodom. Veď bol len panákom, neschopným čokoľvek urobiť, vybaviť, oceniť ma, či prejaviť mi lásku. Načo takého muža mať, keď si vystačím aj sama. Náš spoločný syn ho ale miluje a aj po rozvode s ním má dobrý vzťah. Je hrozné vidieť, ako preberá od neho návyky, ale aj podvedomé reakcie, či mimiku. Občas si hovorím, že načo som sa rozviedla, keď mám doma toho istého chlapa. Prať aj variť naňho musím, reaguje ako jeho otec a so synom tiež žijem ako so spolubývajúcim, v rôznych izbách, ako s jeho otcom dlhé roky pred rozvodom. Je to veľmi ťažké.

Môj život je teraz celkom nudný. Chlapi, čo boli doteraz v mojom živote, boli všetci nejaký čudáci. Ani jeden z nich mi nesadol, vlastne ani ich nebolo veľa, lebo už pri zoznamovaní mi bolo jasné, že si nebudeme rozumieť. Všetci muži sú … no, ani neviem opísať akí. Buď sú ako deti, alebo príliš majetnícki, egoistickí, či inak nevhodní. A tak som sama a nechápem, ako môžu kamarátky žiť s mužmi, na ktorých stále frflú, keď sa spolu rozprávame. Príde mi, že trpia vo svojich vzťahoch. Niežeby konečne zobrali do rúk svoj osud a spravili vo svojom živote poriadok. Nechápem ich.
Ale priznávam, chýba mi chlap... Chýba mi láska. Necítim sa milovaná a vo vnútri trpím. No nikdy by som to nahlas nepriznala.
A možno lepšie mi je aj takto, samej, ako by som zas mala nejakého chlapa s jeho vrtochmi tolerovať či trpieť pri sebe. A som už aj dosť stará, myslím si, že už si ani nenájdem takého, ktorý by spĺňal moje očakávania. Nejak už dožijem...

• Príbeh, ktorý vyrozpráva Majka

Je pravda, že moje detstvo nebolo najjednoduchšie, keďže som vyrastala v neúplnej rodine, no mám nádherné spomienky. Otca si veľmi nepamätám, dosť veľa pil a stále bol v krčme či spal, čiže s ním veľa zážitkov nemám, no s mamou o to viac. Už ako malé deti, keďže mám o dva roky staršiu sestru, nás naučila šiť. Peňazí sme nemali nazvyš, veď nás po smrti otca živila sama, no bola taká úžasne šikovná, že si spravila kurz šitia a tak nám vždy vyčarila nádherné šaty, ktoré ani v obchodoch nepredávali. Je pravda, že sa mi občas chalani v škole vysmievali, ale oni sa vysmievali každému, kto bol mladší či slabší. Mama nám doma vysvetlila, že si z nich nemáme robiť starosti, lebo sme obe úžasné a nie to je dôležité, ako vyzeráme, ale čo máme v hlave a v srdci. A tiež sme si nemohli dovoliť najmodernejšie veci z obchodov, s jedným platom to proste neutiahla, ale nikdy sme netrpeli núdzou. Ale spomínam si, že v detskej izbe sme mali ďalší televízor, aj keď starší, ale účel spĺňal.

Moja mama je anjel. Obetovala sa pre nás, nevydala sa druhýkrát, aj keď mala nápadníkov, dokonca jedného aj vpustila do nášho spoločného života. Bohužiaľ im to nevyšlo, po desiatich rokoch sa rozišli. Milovala nás viac, ako vlastný život a to ju stálo vzťah. Aj keď teraz, ako dospelá s tým nesúhlasím, no hlboko si ju vážim. Naozaj robila všetko preto, aby nám bolo dobre. Chcela sa o nás postarať čo najlepšie. Tento domáci luxus sme mohli využiť aj počas celého štúdia na strednej škole, lebo sme ju mali len päť minút od bytu. Úplná pohoda, žiaden stres s cestovaním. Boli sme všetky tri baby doma a to bolo fajn. Keďže sa sestra veľmi rýchlo zaláskovala, vydala sa hneď po maturitách, no mňa matka povzbudzovala, aby som určite išla ďalej študovať, keď nato mám. A tak som absolvovala vysokú školu. Mala som obrovské šťastie, lebo závod v našom meste ponúkal štipendium najlepším študentom, ktorí po skončení školy nastúpia u nich do pracovného pomeru. Ja som podmienky spĺňala a tak som po podpísaní zmluvy mala aj finančne postarané o kráľovské vreckové. Veď to štipendium zas nebolo tak veľké, aby pokrylo všetky výdavky a moja úžasná matka zas nechcela siahať na moje peniaze. Internát a stravu mi hradila ona, na ostatné som mala peniaze od závodu. Ďalší benefit tejto zmluvy bol aj v tom, že som sa nemusela stresovať, kde sa zamestnám po štátniciach. Mohla som študovať bez stresu, ktorý ale niektorí spolužiaci zažívali, lebo nemali ani tušenie, kam ich prijmú po skončení školy.

Hneď po škole som sa vydala. Čoskoro sme sa presťahovali do rodinného domu, po ktorom som ako dieťa túžila. Život v rodinnom dome bol super. Narodil sa nám syn a ja som časom zmenila zamestnanecký pomer na podnikateľský. Darilo sa mi a bola som úspešná. Je pravda, že navonok sa náš život zdal byť ideálny, no bohužiaľ náš vzťah s manželom stroskotal. Skúšala som to napraviť, opraviť, zaplátať, no nešlo to a tak sme sa rozviedli. Dnes už viem, že moja časť viny na stroskotaní vzťahu bola v tom, že som nevedela, ako žiť vo vzťahu s mužom, ako udržiavať rodinu, keďže sama som z neúplnej rodiny. Kým otec žil, bola som maličká a veľa si nepamätám. Neskôr, keď mama skúsila mať vzťah, bola som v puberte a akýkoľvek výchovný zásah cudzieho muža by ma vykoľajilo. Bola som vďačná matke, že mu to ani nedovolila. A tak svoje chyby vo vlastnom manželstve som si uvedomila dostatočne neskoro, keď už náš vzťah bol nezvratný.

No poučila som sa z toho a keď po rozvode som mala možnosť prísť do styku s ďalšími mužmi, adeptmi na vážny vzťah, buď som hneď na začiatku vedela, že by to nemalo význam, alebo keď už sme aj boli nejaký čas spolu, proste sme si obaja povedali, že nie sme si kompatibilní. Obaja sme už dospelí so svojimi návykmi a spôsobmi života a ja chápem, že to už nebude jednoduché nájsť niekoho, s kým sa jednoducho zladíme. Ale verím, že taký muž mi vstúpi do života a keď sa budeme mať radi, obaja budeme chcieť nájsť súzvuk dvoch duší. A potom to bude všetko jednoduchšie a ľahšie. Každý vzťah nás niečo učí, tak som v radostnom očakávaní, čo nové sa naučím pri človeku, ktorého si budem vážiť, ctiť a milovať. Lebo raz určite príde. Viem to... Dnes už viem aj to, že na každom vzťahu treba pracovať. Mám veľa príkladov okolo seba. Moje kamarátky sú šťastné, aj keď si poklebetíme a zasmejeme sa na tom, akí sú tí muži rovnakí, ale viem, že to hovoria s láskou, skôr ako fakty a potvrdenie pre ostatné kamošky, že nie sú v tom samé. Ale šťastné vyžarovanie z ich očí a silu lásky k partnerovi z nich cítim stále. A aspoň ma aj takto učia a pripravujú, ako sa mám chovať ja vo svojom budúcom partnerskom vzťahu.

A dovtedy, kým som sama, tak využívam čas na vzdelávanie, cestovanie a na veci, ktoré ako slobodná si môžem dopriať do sýtosti. Užívam si život a mám sa rada!
Mimochodom, môj syn je úžasný. Aj keď rozvod nebol ani preňho jednoduchý, našťastie má krásny vzťah s oboma rodičmi. Veľmi sa tomu teším. Je pravda, že čím je starší, tým sa viac podobá na svojho otca – výzorom aj podvedomými reflaxmi, no stále si hovorím, že aj keby mal byť kópiou svojho otca, vďaka láskyplnému vzťahu so mnou je jeho lepšou verziou :-) Je to osobnosť a som naňho veľmi hrdá!

Ak ste pozorne čítali, asi ste pochopili pointu...
Áno, je to ten istý životný príbeh. V jednom prípade sa hlavná hrdinka stavia do pozície obete a v druhom je tvorcom svojej pozitívnej budúcnosti.

To, ako prežívame svoje dni, roky a celý život, závisí od toho, aký energetický náboj priradíme neutrálnej situácii. Lebo neexistuje dobré a zlé. Je len STAV, situácia, udalosť, neutrálny dej, ktorý sa stáva bolestivým či radostným v závislosti od toho, aké je naše vnútorné nastavenie. Pozitívne, či negatívne.

Keď sa tak zamyslíte, ako by znel ten váš život?

Máte chuť si zahrať?
Ak by sme boli v anjelskej škole, dala by som vám domácu úlohu.
Napíšte „holý“, bezemočný stav vášho života. Len fakty. Najlepšie možno do formy zoznamu.
Napríklad:
- vyrastala som v malej dedinke, v rodine s otcom, matkou, mladším bratom a so staršou sestrou
- na základnej škole som prekonala vážnu chorobu, bola som hospitalizovaná pol roka. Bola som dlho bez rodiny, rodičia ma navštevovali raz za týždeň.
- pred maturitami som prežila vážnu haváriu, maturity som robila po vyliečení, po šiestich mesiacoch
- chodila som X rokov na vysokú školu, k štátniciam mi chýbal už len jeden semester
- zaľúbila som sa do spolužiaka a vydala som sa – už som bola tehotná
- dva roky sme bývali u svokrovcov
- keď sa nám narodila druhá dcéra, presťahovali sme sa do vlastného bytu
- 10 rokov bývame v paneláku v hlavnom meste, kde nemáme žiadnu rodinu (svokrovci aj moji rodičia sú mimo hlav. mesta)
- pracujem 5 rokov v XY spoločnosti
- môj manžel veľa cestuje na služobné cesty

atd...

A keď takto napíšete svoj život, skúste z neho urobiť dva príbehy... Najprv len negatívnym a potom len s pozitívnym energetickým nábojom. A prečo treba aj negatívnu verziu? Lebo až vtedy naozaj pochopíte, aký úžasný život ste mali!

Tak nech je aj naďalej krásny, šťastný a radostný!

S láskou
Monika