Mladý človek vstúpi do puberty a začne obdobie vzdoru. Niekto z tohto stavu postupne vykráča a začína žiť svoj dospelácky život, no sú aj takí, ktorí akoby si naďalej ponechali alergiu na rodičovské rady. Chcú žiť svoj život bez toho, aby im do toho ktokoľvek a hlavne nie matka či otec kecali.

Život plynie a človek je postavený pred rôzne menej či závažnejšie situácie, kedy musí priniesť rozhodnutie. Hľadá pomoc, pýta sa priateľov aj známych, až sa nakoniec obráti pre radu aj k matke, či otcovi. Za predpokladu, že rodičia nie sú ťažkí alkoholici, či inak zasiahnutí ľahostajnosťou voči svojmu dieťaťu, čiže ak hovoríme o „normálnom vzťahu“, potom každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. To je fakt. A práve z pozície staršieho, skúsenejšieho a zodpovedného človeka, ktorému záleží na šťastí svojho dieťaťa vysloví radu. A možno to zabolí, lebo poukáže na naše slabosti. A možno nás okrem rady začne aj poučovať, z čoho nám vzkypí krv a okamžite zatvárame pomyslené dvere a nedokážeme prijať nič z toho, čo rodič hovorí. Vzdorujeme, hneváme sa, odmietame.

Naše zvyčajné reakcie sú:

• viem to aj bez nej / bez neho (bez rady matky/otca)
• vytvára mi výčitky, lebo mi pripomína moje slabosti
• možno má pravdu, ale prečo mi to musí povedať tak surovo a bezcitne
• nabudúce jej/jemu už nič nepoviem, lebo mi pripomína, že som v takejto situácii už bol/bola a nepoučil/a som sa
• necítim láskyplnú podporu, len zraňujúce slová
• k aktuálnemu problému sa pridruží ďalšia bolesť z toho, že ma vlastná matka/otec nechápe a nepodporuje
  O koho sa mám oprieť v živote, ak nie o vlastného rodiča?

Stretávam sa s takýmito „deťmi“ v každom veku, lebo nemusia to byť len mladí ľudia. Nevysporiadané pocity voči rodičom a alergiu na ich reakcie nesieme v sebe dovtedy, kým ich nevyčistíme, kým im a sebe neodpustíme.

Čo robiť v takýchto prípadoch?

Raz, keď sa takto sťažovala istá osoba (nazvime ju Eva), odpovedala som:
Eva, poznáte rozprávku o popoluške? Šošovicu do jednej misky, hrach do druhej...

Čo keby ste spravili to isté s maminou reakciou. Rozdelili by ste jej reakciu na dve časti: na jednu stranu obsah, na druhu stranu jej tón a ako to povedala. Do druhej misky ešte pridajte svoje vlastné emócie, ktoré vo Vás jej tón vyvolali a do tej prvej, kde jej len obsah slov, očistený od akýchkoľvek pocitov, pridajte aj svoju racionalitu.

Pozrite sa na obsah prvej misky (kde je len obsah) s emočným odstupom. Čo mi vlastne tá moja mama povedala? Skúsim to vnímať tak, ako keby mi to povedala moja mentorka, či kamarátka, ktorej dôverujem. Slová a vety dostanú okamžite iný nádych a Vy dokážete prijať informáciu na spracovanie. Každú vetu, každú radu či poznámku prehodnoťte a pozrite sa na ňu z rôznych uhľov pohľadu.
Ak tam nájdete niečo čo už sama viete, či cítite, tak ju uchopte a spravte to.
Ak medzi dobre mienenými radami nájdete naozaj veľkú múdrosť, ale momentálne je to pre Vás nezrealizovateľné, uložte si to do šuflíka svojej pamäte a neskôr sa k tomu vráťte.
Ak ale nájdete medzi rodičovskými poučkami balast, ktorý vo Vašej situácii je totálne nepoužiteľné, tak takú „radu“ vyhoďte.

Všeobecné zásady pre túto techniku:

Každú radu z misky s bezemočným obsahom uchopte a položte si otázku:

• Čo je na tom pravdy?
• Má moja mama/otec pravdu?
• Čo s tým urobím?
• Ako to zrealizujem? Potrebujem k tomu pomoc, alebo to dokážem aj sám/sama?

Ak chcete ísť hlbšie a pracovať na sebe, zoberte si aj tú prvú misku, kde sú emócie. Pozrite sa nato, čo s vami reakcia rodiča spravila. Nahnevala, rozzúrila, rozplakala, či inak vyhodila z harmónie?

Definujte tieto pocity a potom si položte otázky:

• Čo ma naozaj rozhodilo? Prečo a takto cítim NAOZAJ?
• Čo mi to pripomína?
• Ako sa cítim? Cítim sa ako obeť?
• Čo mi tá bolesť chce povedať?
• Nie je to len o tom, že fňukám a obviňujem niekoho iného, len aby som sa nemusel/a pozrieť do seba? Je možné, že mi len nastavuje zrkadlo?

Skúste sa úprimne pozrieť na svoje pocity.
A možno naozaj je to o tom, že vaša matka, či otec majú v sebe nespracované bloky a zraňujú, útočia a „vina“ nie je na vašej strane. No ale ak vás to rozhodí, tak nejaká nespracovaná bolesť je aj vo vás. Inak by ste si buď nevyžiadali radu od rodičov, lebo ste si vedomí, že majú vlastné problémy a nedozreli do vašej múdrosti, alebo ich reakcie sa vás emočne nedotknú, lebo viete, že spôsob komunikácie je ich problém a nie váš.

Eve (ktorej osobný príbeh som poznala dlhšie, nielen z tohto jedného prípadu) som ešte napísala:

Môžete naďalej obviňovať svet, alebo si priznať vlastné rozhodnutia/pochybenia a prijať za ne zodpovednosť. Trápite sa a bolí Vás to preto, lebo bez tohto ohňa bolesti by ste naďalej zostali tam, kde ste. No Vaša duša sa chce pohnúť. A k tomu potrebuje nielen motor a benzín, ale aj rozbušku. Musí vzniknúť oheň, aby Vás to vystrelilo.
A v tomto bode je mágia, umenie života: buď to rozpoznáte, lebo viete, že nie ste obeť a situácia Vás chce len niečo naučiť - a vtedy využijete túto bolesť na čin. Začnete konať. Prestanete fňukať a premeníte oheň hnevu/bolesti na akčnú energiu pre svoj ciel.
Alebo
sa necháte ohňom bolesti spáliť a sotíte sa ešte hlbšie (zaradíte spätný chod). Lebo je jednoduchšie povedať si: som bezmocná. Veď už horí a ja už nič nemôžem spraviť....

Chcete teda zhorieť na popol a potom zase zbierať svoje kúsočky a poskladať sa odznova, alebo sa konečne zatnete a poviete si: ok, chápem, čo sa mi deje. Odpúšťam si vlastné chyby a omyly, odteraz budem dávať pozor nato, aké rozhodnutia prinesiem.
Rozhodnite sa konečne, koho život chcete žiť. Ak ten svoj, tak ho modelujte a tvorte k lepším zajtrajškom! Lebo Vy jediná máte nato najväčšie právo a možnosť. Vy jediná to dokážete na 100%. Je to predsa Váš život.

 

Viem, tento článok oslovuje len určitú časť čitateľov a môže to byť pre nich aj bolestivý. Vnímať pravdu o sebe, uchopiť informácie a pozrieť sa nato z iného uhľa pohľadu v tej ukrutnej bolesti, ktorú človek práve prežíva, nie je jednoduché. Ak to zatiaľ nejde dnes, vráťte sak článku neskôr a skúste zanalyzovať seba či situáciu znova. Nech vás pri tom vedie hlas vášho anjela!